to top

Prijatá na základe vzhľadu?

Často vám píšem o móde, o beauty témach, no málokedy o mojom súkromí. A tak som si povedala, že jedenkrát túto bariéru prelomiť môžem a napíšem vám o mojom jednom zážitku, ktorý sa mi za posledný čas stal. Rada by som taktiež upozornila, že sa týmto článkom nesnažím na seba nijakým spôsobom upozorňovať (ako by to mohlo byť tiež vzaté) a tiež, že NIČ v ňom NIE JE zveličené ani vymyslené.

Nedávno som mala tak trochu rušné obdobie. V práci, kde som pracovala, som dala výpoveď a následne som som bola prinútená hľadať si inú. Ako som tak hľadala, narazila som na jednu pracovnú ponuku. Zaujala ma a tak som poslala som životopis, no viac som ju neriešila. V tom čase som takto posielala životopis do viacerých firiem s nádejou, že sa z niektorej ozvú. Ozvali sa. ,,Dobrý deň tu investičná spoločnosť bla, bla … Kedy by ste mohli prísť na pohovor?“ Bola som rada, že sa niekto ozval, no ku podivu, v deň keď som mala mať pohovor, sa mi tam vôbec, ale že vôbec nechcelo ísť (to už som asi tušila, čo sa bude diať). 

Mimochodom na tento pohovor som si obliekla obyčajné klasické čierne šaty (podotýkam bez výstrihu, po kolená, nie obtiahnuté) s lodičkami s primeraným opätkom – tak ako sa na pohovor patrí (som sa v duchu upokojovala). Keď som prišla na miesto, kde mal pohovor byť, usadili ma v malej presklennej miestnosti a nechali ma čakať. Pohovor mal byť so ženou (predpokladala som, že s personalistkou), no na počudovanie prišiel pán v obleku. Bola som prekvapená, že s niekým  iným, ale hovorím si fajn – veď to je jedno či žena alebo muž, pohovor zvládnem. Prvá otázka znela, čo viem o ich spoločnosti. Toto som už mala dobre naštudované, pretože takáto otázka je na pohovoroch častá a tak som mu to ,,vyspala z rukáva“. Nato som ho asi vyhecovala, lebo vtedy sa to všetko začalo.

O moje pracovné skúsenosti záujem nebol

Začal rozprávkami, aká je ich firma renomovaná, kde všade na svete ma sídla, aké sú jej plány do budúcna … klasické omáčky. Snažila som sa tváriť najsuverénnejšie ako som vedela. No asi som to prehnala, lebo jeho monológ prehĺbil až do toho, čomu všetkému sa venuje on. Vtedy mi docvaklo, že mám vlastne pohovor so samotným šéfom spoločnosti. Nečakala som to, no povedala som si ok, prehltla som veľmi veľkúúú slinu a hrala som najväčšieho suveréna naďalejNudný monológ z jeho strany naberal na obrátkach a ja som stále čakala kedy sa ma konečne spýta na moje pracovné skúsenosti. K tomu však neprichádzalo. Miesto toho z ničoho nič nasledovala otázka či mu môžem dať svoje telefónne číslo! Ešte som nikoho nevidela tak POZORNE si písať moje číslo, v tej chvíli som premýšľala. Trochu netradičné nato, že som mu o sebe ešte nič nepovedala (povedala som si), no snažila som si nahovárať, že toto je štandardný postup prijímania ľudí v ich firme a že téma o mojich pracovných skúsenostiach predsa len príde. NEPRIŠLA. Nasledovala iba ,,duchaplná“ otázka o mojom veku a téma o tom aká som mladá a čo všetko ešte môžem zažiť. Vnímavé! 

Vtedy mi bolo oznámené, že som prijatá. Že ako?? Dovtedy soľný stĺp prehovoril. Nič som mu o sebe ešte nepovedala a už som prijatá?? Že wow!! Keď som sa však prebrala, začala som tušiť, že tu pravdepodobne nie je všetko s kostolným poriadkom a asi by som sa odtiaľto mala vypariť! Hlavou sa mi premielalo len to, ako tento stratený čas, čo najefektívnnejšie ukončiť a akú rýchlosť asi zvládnem v tých lodičkách smerom k výťahu, tak aby som po ceste nepadla (najlepšie na rovine ako to viem len ja).

Moje diplomatické ukončenie rozhovoru som sa pokúšala vetou (typickou pre pohovory), či je o túto pozíciu veľký záujem (čo ma už samozrejme ani nezaujímalo). Nato som dostala odpoveď: ,,Obrovský!“. Ne-ča-ka-né!!! (už som sa len v duchu pousmiala). Keď som to už chcela úplne ukončiť, zo slušnosti som sa ho spýtala, kedy by bol potenciálny nástup. Nato mi bolo takmer bleskovo oznámené: HNEĎ! Kedy?? (panenky sa mi dvakrát pretočili). V takýto expresný nástup som ani nedúfala. Keď som už bola pripravená odísť, uvedomila som si, že mi vlastne nič k pracovnej náplni nepovedal. ,,Dám tomu poslednú šancu!“ povedala som si. Keď som ho však videla ako si len niečo šomre popod nos, v tej chvíli odbila moja posledná a zamávala som mu na rozlúčku. Čo sa však ešte vtedy udialo?

šaty dajsistyle.sk, lodičky leoparde.sk (už ich nemajú)

kabelka (podobná) Answear, slnečné okuliare letnyhit.sk (tiež už nemajú, no majú v iných farbách)

Za Hermes kabelku ideš?

Keď videl, že váham (VEĎ SAMOZREJME), začal ma lákať na túto pozíciu Hermes kabelku (čítate dobre). Samozrejme on to povedal tak elegantnejšie, aby to nevyznelo tak HLÚPO, tak ako to tí dnešní ,,gentlemani“ vedia. V tej chvíli som myslela, že ma už asi parná lokomotíva prejde. Neviem či nevidel, že sa mi z neho už parí z  hlavy … No nedal sa a pokračoval. ,,V rámci tejto pozície by ste mohla pracovne cestovať do Dubaja tak často ako by ste chcela“ započula som. Čožééé?? A ja chovám doma gumenné medvedíky! No hrôza a strach, poviem vám. Veď si predstavte, ako by obyčajná pracovníčka na administratívnej pozícií so skúsenosťami s investíciami nula bodov mohla pracovne cestovať do Dubaja? Viem, že všetko je možné a česť výnimkám, no tu mi to nie, že smrdelo, ale riadne zapáchalo. Celý tento ,,pohovor“ sa niesol v duchu jeho úlisného, strááášne nenápadného úškrnu na pravom kútiku úst, z ktorého mi bolo už až zle. Pozerala som naňho, s pohľadom čo robí, no on nič a tváril sa ako keby bol na futbale. Vtedy som pochopila, aká som preňho dôležitá a že tu nemám, čo hľadať.

Toľko k môjmu nedávnemu zážitku. Stalo sa aj vám niekedy niečo podobné? Pokojne mi to napíšte aj súkromne do správy, môžeme podebatiť 🙂

Dominika Makarova

Leave a Comment